História merania dňa

V súčasnosti počítame deň od polnoci do polnoci. Tak to ale nebolo vždy.

Pre väčšinu živočíchov aj človeka začína prirodzený deň východom Slnka a končí západom Slnka. Dnešná spoločnosť však pod vplyvom jej rôznych noriem, znalostí a civilizačného tlaku toto prirodzené poňatie dňa a noci opustila.

Peržania a Egypťania takto ešte počítali čas podľa Slnka, začínali deň východom Slnka.

Obyvatelia Atén a Delf v najstarších dobách počítali deň od východu Slnka, neskôr od začiatku noci.

V Mezopotámii považovali za začiatok dňa západ Slnka.

Už spoločnosť starovekého Ríma začínala deň o polnoci kvôli zákonným, právnym a riadiacim činnostiam. Bežným ľuďom však stačilo počítať svetelný deň a nočné hodiny jednoducho pripočítavať k predchádzajúcemu alebo nasledujúcemu dňu. Najčastejšie bolo počítanie dňa od východu Slnka do ďalšieho východu Slnka.

Židovský kalendár počítal dni od západu do západu Slnka alebo od súmraku, keď sa objavili na oblohe tri hviezdy druhej magnitúdy. Tento spôsob merania dňa potom prevzala kresťanská cirkev.

V súčasnosti začíname deň o polnoci časom 00.00 a končíme ho dosiahnutím hodiny 24:00.